Momentky

2014

Spálim za sebou všetky mosty-
napríklad tie na bankovke-
krásne a dokonalé
ako antická tragédia.
Nemôžeš strážiť,
čo nepoznáš.

Nezbavíš sa svojho tieňa,
neukryješ sa pred ním.
/Radšej sa pred ním skloním/.
V sieti času
drží sa ťa stále,
sprevádza ťa vytrvale.
/Verný druh sa nevymieňa/.

V našej koži je okrem nás
ešte niekto iný-
a to nás nezbavuje viny.
Otca zabil vo sne,
pochoval tajne
vedľa jarabiny.
Od tých čias drží
to zviera v sebe na reťazi,
bojí sa, že zlo v ňom
raz zvíťazí.
Čo ak ja je nikto iný…

Zaklínanie hadov:
Nedotýkajte sa ma.
Chcem byť sama.
Som citlivá na dotyk.
Nevnucujte sa mi
trápnymi slovami.
Nevzbudíte vo mne dojatie.
Váš umelý chrup?
Príliš dokonalý úsmev?
Sama viem,
pre koho mám objatie.

Čo si napísala, zmizne
ako kresba v piesku
za prílivu.
Kristus vraj
nič nenapísal
na papier.
Čo bolo v piesku,
zmazal nohou.

Pred Vianocami 2014

Mozog je huba a pľúca popol-
a ešte chce sypať
zlatý prach slov
na popolavé plátno života.

Staré motýle musia vedieť
odchádzať, kým svieti
letné slnko.
Motýle to majú vedieť.

Už neblčí vo mne
tak dlho živý oheň,
aby som ukula putá
na dlhý život.
Som drevo v plameni života.

Moje srdce je prázdne
ako lastovičie hniezdo
na Vianoce.
Chveje sa ako motýľ
opúšťajúci kuklu.

Keď bude šťastie
a láska bez domova,
môžu v ňom pobudnúť.

Nie som už zajatcom,
nezáleží mi na slobode.
Priestory sa mi otvorili,
ale už nemám síl
rozpäť krídla a odletieť.

Pred Silvestrom 2014

So starými povesťami
treba zaobchodiť opatrne.
Sú ako odkvitnuté ruže,
ľahko strácajú lupene.

So starými ľuďmi
treba hovoriť opatrne.
Sú ako odkvitnuté kvety:
sústredené už len
na korene.

Žijem tak rýchlo,
že nestíham žiť
a nedokážem mozog
podľa nových vzorov
abstraktného myslenia
nastaviť.

Vo sne strácaš
svoju podobu,
tvoja tvár sa prelieva
cez okraj mojej pamäti.
Prechádzam po moste
mesačného svetla
a sen odletí.

Otka Štepitová