Ako Šábrdník pasenie jalovíc zjednával

Kedysi dávno žili v zázrivskej osade zvanej Dolina bratia Šábrdníci.
Oni sa v skutočnosti volali Drengubiakovci. Pretože nositeľov tohoto priezviska bolo v Zázrivej viac, týchto začali nazývať „Šábrdníkmi“. Keď sa už všetci spolu v jednej izbe nemohli pomestiť rozhodol sa najstarší Ján, ktorého všetci volali Gregor, že pôjde niekde do sveta prácu hľadať. Pretože nebol, tak ako väčšina zázrivských mládencov v tom čase vyučený v žiadnom remesle, rozhodol sa, že skúsi niekde v okolitých dedinách kravy a jalovice pásť.  Obul si najlepšie čižmy, čo na jarmaku vo Veličnej od akéhosi Žida kúpil, cez plecia prehodil súkenú huňu a vybral sa pomaly dolu Dolinou do sveta. Keď zišiel dolu do dediny, zabočil na sútoku potokov doprava a pokračoval v pomalej chôdzi na Mlynisko. Odtiaľ dolu Riekami hrboľatou cestou až do Párnice a ďalej do Žaškova. Cez kopec prešiel do Komjatnej. Tu sa stavil v obecnom dome u richtára,aby mu ponúkol svoje služby.
Richtár si ho trpezlivo vypočul a poobzeral od hlavy až po päty.:
„Tak pán Drengubiak, vy by ste chceli u nás robiť obecného pastiera? A viete vy vôbec čo vás tu čaká?“- spýtal sa ho.
„Nuž tak ako všade pri pasení: Ráno kravičky z maštalí vyhnať, potom ich celé dopoludnie pásť a na obed sýte naspäť gazdom do maštalí na pôdoj došikovať. Takto to bude každý deň od jari až do jeseni. Už od malého chlapca som doma kravičku pásol.“
„To máte pravdu, ale tu bude tých kráv a jalovíc vyše stovky a ste v cudzom chotári. Zavolám obecného boženíka, nech vám ukáže celý náš chotár, aby ste vedeli čo, vás čaká.“
Ako povedal, tak aj urobil. Keď prišiel na úrad boženík povedal mu:
„Tu s pánom Drengubiakom sa prejdete po chotári, aby vedel, kade môžte pásť obecné stádo, aby nedošlo k zbytočným sporom, ak nejaká kravka zabehne do obilniny alebo do cudzieho chotára.“
Vybral sa teda komjaťanský boženík s Gregorom Drengubiakom chotár obzerať. Najprv sa vybrali dolu cestou popri potoku a zašli až na hranicu chotára s Valaskou Dubovou, potom zabočili vľavo až nad osadu Baničné, ktorá patrila ku Komjatnej, na hrebeň čo delí Komjatnú od Jasenovej, napokon na hranicu žaškovského a komjaťanského chotára. Keď to všetko obišli, vrátili späť k richtárovi.
„Tak čo pán Drengubiak, ako ste spokojný s chotárom?“- spýtal sa richtár, len čo vstúpili do dverí.
„Nuž já, ako já ale rozmýšľam, že tie hoviadka budú na obed a večer v chlieve nohy bolieť po toľkom chodení hore dolu z jednej strany Komjatnej na druhú.“ odvetil Gregor.
To či Šábrdník kravy v Komjatnej pásol alebo nie, už nevieme a ani to nie je podstatné. Zachoval sa jeho výrok: „Bolia ma nohy ako komjaťanské kravy.“

Miroslav Karcol