Ako vznikol Balkán v Hornej Plešivej

Zázrivá, obec ležiaca pod majestátnym Rozsutcom, je rozdelená kopcami a dolinami na jedenásť samostatných osád. O tom, kedy presne a za akých okolností jednotlivé osady vznikali, nie sú presné údaje. Nevieme ani, ako jednotlivé osady získali svoje pomenovania. Jednou zo zázrivských osád je aj Plešivá. Dolná Plešivá je tá časť osady, ktorá  je rozťahaná popri potoku. Prvé domy začínajú už dolu, kde sa Plešivský potok do Zázrivky vlieva, posledné domy končia až pod kopcom Rakytová. Horná Plešivá, ako to už z pomenovania vyplýva, sa nachádza nad dolnou časťou osady.  Začína pri kopčeku Kamenitá, kde sa nachádza kaplnka, ktorú postavili plešivskí Amerikáni na znak vďaky,že sa šťastlivo zo sveta vrátili. Drevené domce sú postavené na slnečnej strane. Prvá samota je na Čerťaži, pár domcov je u Pohánkov, ďalšie pod Kopanicou a tie posledné už takmer celkom pod Pavláškovou skalou. V posledných siedmich domoch okrem rodiny Nezníkovej a Jurčíkovej iba samí Karcolovci bývali. Táto samota sa vždy hornou Plešivou volala a ak aj niekto z inej zázrivskej osady do týchto končín šiel, vravel že ide do hornej Plešivej. Až raz získala najvyššie  položená samota v Plešivej nový názov.
V  Plešivej, na samote pod Rakytovou, žila rodina Kršková. Najstarší syn Ondrej, ktorého všetci Sŕstka volali, bol známy vtipkár a výmysleník. Vždy sa snažil urobiť niekomu napriek, alebo človeka na posmech obrátiť. Robota na gazdovstve mu veľmi nevoňala, tak sa snažil zohnať nejakú prácu za hranicami zázrivského chotára. Prešiel pár slovenských miest, ba aj do Čiech zašiel, aby nejakú korunku zarobil. Keď sa vrátil domov, tváril sa, že všade bol, všetko videl a všetko vie. Hovoril o tom, ako si ľudia v cudzom svete žijú, čo robia, ako bývajú. Rozprával veľmi pútavo o tom, čo vo svete zažil. Nikto nevedel, či to čo vraví je pravda, alebo sú to výmysly.
Raz podvečer vybral sa Ondrej z domu, že niekde do Kozinskej na vohľady zájde. Cestou sa zastavil aj na samote v hornej Plešivej, aby mládencov so sebou zobral, že sa im ľahšie viacerým utekať bude, ak by ich Kozinčiari pri dievkach prichytili a zbiť ich chceli.
-Dobrý večer, tetka! -pozdravil Ondrej babku sediacu na priedomí.
-Dobrý aj tebe, Ondriško. –odpovedala mu.
-Mládenci sú doma? -spýtal sa.
-Doma. A kdeže by mali byť? -spýtala sa ho nechápavo.
-No ja len, či už na vohľady bezo mňa dakde do Kozinskej alebo Končitej  nepošli. – odvetil.
-Ale veď aj v Plešivej sú dievky rúče na vydaj. Škoda sa vám po nociach túlať a čakať, kedy vás dajakí Končitári alebo Kozinčári pri frajerke zbijú. Škoda vám je, chlapci, z ďaleka hnoj voziť. –  dohovárala mu starká.
-A vy, akože sa máte? -pýtal sa jej aby zmenil reč.
-Nuž, akože by som sa ti ja už len mala. Stará som, slabá, nohy mi neslúžia. Už ani dolu do dediny, do kostolíka zájsť nevládzem. -povzdychla si.
-Starká, a čože sa vám nepáči? Radosť vám je tu žiť. Ráno vstanete, vyjdete vonku a čo vidíte? Pred sebou vysoké kopce, okolo lúky, les aj potôčik vám tu tečie. Už len more vám tu chýba a žili by ste si ako na Balkáne. -povedal Ondrej posmeškom.
Nevedno, či starká vedela, kde sa skutočný Balkán nachádza, no od tých čias všetci Plešivčiari, ale aj ostatní Zázrivčania najvyššie položenú samotu v hornej Plešivej nazývajú Balkán.
No, a pokiaľ by ste sa tu v jesenné ráno, keď je inverzia, dostavili, uvideli by ste zaujímavý obraz. Biela hmla, v ktorej je zahalená takmer celá dedina, vám pripomína morskú hladinu. Čremoš, Hrčova kečka, Osnica, Behár,  Stoh, Malý a Veľký Rozsutec v pozadí vyzerajú ako skalné pobrežie kdesi na Jadranskom pobreží. Presne ako na Balkáne.

Miroslav Karcol