Ako sa stará boženíčka z druhého sveta vrátila

V hornej Plešivej na samote zvanej Balkán žil obecný boženík Ondrej Karcol so svojou manželkou Máriou rodenou Zubajovou. Takéhoto boženíka mala kedysi každá osada. Bol to obecný sluha, ktorý roznášal dôležité obecné a farské správy po dedine, organizoval brigády pri oprave cesty a cez vojnu roznášal  povolávacie rozkazy na front. Keď Ondrej ostarel,  prestal byť obecným sluhom, všetci starí ale aj mladí v Plešivej ho aj naďalej boženíkom volali a jeho ženu tak isto volali boženíčka.
Keď im deti odrástli a odsťahovali sa z rodičovskej chalúpky, ostali boženík s boženíčkou gazdovať sami, starali sa o koníka, kravičku aj pár sliepočiek. Popri každodennej práci sa spoločne pohárikom potúžili. Stalo sa, že boženíčka si na trúnok zvykla a občas si aj potajme uhla. Vypila si doma, keď krútila pálenôčku v rúrkach zo sladu, cukru  alebo švábočky, ale tiež v dedinskej krčme, keď  išla na nákup. Tu sa vždy stretla s nejakou ženou z rodiny čo bola na nákupe, a tak sa spoločne posilnili pred cestou na kopanice.
Tak tomu bolo aj v jedno letné poludnie. Už ráno išla boženíčka k doktorovi, aby jej dajakú medicínu  predpísal, lebo ju pri práci na poli závrate chytali. Keď odišla od doktora, nakúpila múku, cukor, soľ , chlieb a ďalšie veci potrebné do domácnosti. Už sa chystala ísť s nákupom domov, keď tu stretla svoju sesternicu Zuzu, čo bola vydatá na Grúňoch. Slovo dalo slovo a tak sa sesternice objavili v krčme, čo stála  vedľa cesty.
-Keď sme sa takto stretli dajme si po poháričku.
-Nedbám.
-Jozef, daj nám dve borovičky!
Krčmár  zobral fľašku z regálu, nalial dva poldecáky a postavil ich pred ženy.
-Nazdravie, Marka!
-Nazdravie, Zuzka!
Ženy si štrngnú a hneď pri pulte prehodia poldecáky do seba len tak na stojáka.
-Ešte nám nalej po jednom a dones ku stolu, aby sme tu nestáli ako dajakí korheli. A aj nejakú vodu na zápitku–rozkázala Mara.
Ešte si ani poriadne nestihli sadnúť a už stáli pred nimi na stole dva poháriky. Čas pri stole ubiehal rýchlo, ženy sa akosi zahovorili. Hovorili o tom, čo už stihli porobiť na poli aj ako sa drží statok.
-Skoro som zabudla apatieku užiť, ako mi doktor kázal,  – spomenula si Mara.
Vybrala z kešene krabičku s tabletkami.  Hodila tabletu do úst a zapila ju vodou,  čo mala v pohári pred sebou.
-Už by sme sa mali poberať, máme ešte dlhú cestu hore do kopca.
-Nákup som dosť veľký urobila, veru aj batoh mám ťažký.
Uviazali si batôžky cez plecia a pomalým krokom opustili krčmu.
-Tak sa maj Marka, a pozdravuj Ondreja, dávno som ho nevidela.
-Aj ty pozdrav toho tvojho a drž sa!
Zatiaľ čo Zuza zamierila z krčmy ulicou k fare a starému kostolíku, Mara sa pobrala opačným smerom. Pred kostolom sa prežehnala, ako sa na poriadnu kresťanku patrí. Potom už išla plešivskou ulicou okolo kokoškovho mlyna a  cez drevenú lavičku prešla na druhú stranu zázrivského potoka. Nasledovala cesta  hore Lánmi, popri Šugárovej hŕbe, na Hryzipätu, na Dudovú. Pomaly oddychujúc došla domov. Unavená zhodila batoh na lavicu v kuchyni. Otvorila dvere na izbe, že si zloží sviatočné háby do truhlice. Možno z únavnej cesty, možno zo slnečnej páľavy, možno z pélenky a liekov zakrútila sa jej hlava, zapotácala sa a padla krížom cez posteľ. Chvíľu bola akoby v bezvedomí. Nevedno ako dlho takto ležala. Možno by bola ležala aj dlhšie, keby ju tam nebol našiel jej zákonitý muž Ondrej.
-Čo tu ležíš? Zase si opitá? – spýtal sa jej.
-Kde som to? – pýta sa Mara a pretiera si rukami oči.
-Kde by si bola, doma si. Ležíš tu zavalená krížom cez posteľ, ako by si mala dačo vypité.
-Ondriško, veď ja som sa vrátila z druhého sveta.
-Odkiaľ? Z akého druhého sveta? Z dediny si sa vrátila. A si asi trošku potrúndžená, keď nevieš, čo hovoríš.
-Ozaj som bola na druhom svete. Normálne som bola mŕtva. Prešla som cez nebeskú bránu. -hovorí Mara vážne.
-To hej! A sám svätý Peter  ťa tam vítal! –odvetil jej Ondrej posmešne.
-Hej, bola som tam. Vznášala som sa akoby na oblakoch. Svätý Peter ma pustil dnu. Videla som ľudí, čo už dávno zomreli. Bohatí ľudia a tí čo mali bohatý boží obed sedeli pri prestretom stole plnom rôznych dobrôt. Pred sebou mali rízky, kuracie stehná, jedlá z diviny, krčahy s vínom. Tí chudáci čo im nemal kto boží obed po pohrebe vystrojiť, sedeli na zemi a čakali, kedy niekto nejakú kosť alebo nedojedený krajec chleba odhodí.
-Ale, to sa ti iba snívalo. veď z druhého sveta sa ešte nikto nikdy nevrátil.
-Ani ja by som sa nebola vrátila, keby si ma nebol zobudil.
-Tak vidíš, že to bol iba sen, keď som ťa zobudil, – snaží sa jej vysvetliť Ondrej
-Tak ty mi neveríš? Ja som musela vrátiť. Keby som bola tam hore ostala, kto by sa o teba tu na zemi staral?
Uvidel boženík, že jeho žene, pokiaľ má niečo v hlave, je škoda odporovať, že si bude iba svoje húsť. Pobral sa teda čosi po dvore poupratovať, kým ju tie reči o druhom svete neomrzia.
Nuž ale Maru to neomrzelo. Aj susedom hovorila, ako bola na druhom svete. Všetkým radila, aby si odkladali peniažky na boží obed, lebo kto nemá po pohrebe bohatý boží obed, ten veru tam na druhom svete bude na tých, čo hodujú iba prizerať a čakať, kým niekto niečo odhodí.

Miroslav Karcol